A je to za nami. Ukončili sme lyžiarsky výcvik. Všetci a takmer bez zranení. Počasie nás trošku potrápilo, ale sľúbených 20 pod nulou nebolo. Už rozdelenie naznačilo, že nás čaká veľa náročnej práce. Sebavedomí „majstri sveta“ bez kúska skromnosti, žiaľ aj schopností ako aj skupinka úplných začiatočníkov s vyvalenými očami pri pohľade na kopec. Pustili sme sa do práce. Prišli prvé pády, prvé boliestky, prvé návštevy okolitých krovín, ale aj okamihy šťastia a odhodlania, že to predsa len ide. Väčšie problémy nastali až večer.
Zistenie, že deti nie sú schopné sociálnej interakcie a nevedia sa hrať, bolo trpkým zistením. Chýbajúce návyky a zodpovednosť boli len vrcholom ľadovca. Už po prvej noci niektoré izby pripomínali geto. Nevedia poďakovať za jedlo o uprataní zo stola ani nehovoriac. Na svahu to bolo o niečo lepšie. Postupne všetci zjazdili kopec aj bez pádu a začala ich baviť aj jazda v neupravenom teréne, či už dobrovoľná ako aj tá druhá. Niektorí svojimi „kúskami“ bavili všetkých okoloidúcich. Poďakovanie patrí všetkým mojim kolegyniam a kolegom, ktorí pomohli s prípravou a realizáciou tohto kurzu a tešíme sa na ďalší rok.
